Sign up with your email address to be the first to know about new products, VIP offers, blog features & more.

Zo dňa na deň letuškou . WHAT?

Posted on 5

Počúvate svoj vnútorný hlas? Viete vôbec, čo to je?

Stalo sa to presne pred mesiacom. Zaspávala som s pocitom, že niečo nie je v poriadku. Slzy mi tiekli a ja som nevedela prečo. Boli dni, kedy som vedela, že som šťastná a som tam, kde mám byť. Na mieste, ktoré mi bolo súdené. Je to jednoducho cítiť z aury naokolo. Tentokrát som ten pocit ale nemala. Vedela som, že mám chuť plakať, že sa cítim, ako keby ma niekto zatvoril do klietky ako malú andulku, ktorá chce lietať, ale každý si myslí, že je lepšie pre ňu ostať v klietke, aby o ňu neprišli.

A to je presne ono. Počúvala som ľudí naokolo, lebo som si myslela, že to tak bude lepšie– ostať doma, byť pri rodine, ktorej som veľmi dlho chýbala, kým som bývala v Holandsku. Rodičia mi dali pocítiť, že sú šťastní, keď ma môžu mať pri sebe, kamaráti  ma neustále volali von a využívali každú minútu so mnou ,ako sa len dala. No čo ja? Ja som bola tá andulka, s ktorou sa každy rád pohral a potom ju vložil opäť do klietky. Nikto nemyslel na to, ako sa cítim ja. Snažila som sa žiť ako oni chceli, aby boli šťastní, no potláčala som samú seba.

Ešte týždeň vzad som mala skvelú prácu, kde som si mohla zarobiť toľko, ako ľudia, ktorí utekajú do zahraničia kvôli peniazom. Mala som kamarátov, peniaze, rodinu- NO NEMALA SOM SLOBODU. Malá andulka zatvorená v klietke..a to doslova. Z práce som prichádzala unavená, nemohla som písať, robiť čo ma baví, chodiť do fitka, nestíhala som nič okrem čakania na víkend, kedy sa rozbijem alebo si nebodaj oddýchnem, aby som bola fresh na nový týždeň. Toto je podľa vás všetkých život? Počúvať názory iných a čakať na víkend či leto?

Danka, si hlúpa, máš super prácu ,kamarátov a ty nie si spokojná ? Nie , nie som. Ako mamka hovorí “ ty si mala posolený zadok už odmalička, ja som vedela, že raz odídeš :-))

A preto som sa rozhodla ísť ďalej aj napriek všetkým, ktorí máte iní názor a je mi to úplne jedno.

Pred týždňom som preplakala celú nedeľu kvôli tomu, že som vedela, že nie som na správnom mieste a musím s tým niečo robiť. Mamka mi hladkala tvár a utierala slzy, chcela, aby som ešte vydržala, vraj si zvyknem. Zvykem na čo??? Rozhodla som sa ísť do BA a skúsiť pohovor na letušku. Katastrofa, test z geografie ? TUPELO Daniela. Nevezmú ma – pomyslela som si. Sedela som po víkende a po pohovore v práci a želala si, aby ma vzali, no mala zmiešané pocity , ako nikdy pred tým, pretože nikto o tom pohovore nevedel.

A vzali ma. Ak prejdem testami, bude to super.. Budem lietať, cestovať a písať o tom, čo milujem. Cestovanie, raňajky v Mexiku, večera v Honkongu a obed v Bratislave. Teraz cítim strach – strach z neúspechu, pretože ma čakajú ťažké trojmesačné skúšky, testy, stresy . No cítim dobrý pocit a hrdosť, že som opäť šla za svojim a neposlúchla múdre rady ľudí, čo sa boja také viac-menej závažné kroky urobiť. Nechať všetko, dobrú prácu a skvelý kolektív ľudí v nej ( top!) , rodinu , kamarátov a ísť do neznámeho..opäť..

(článok napísaný za 10 minút-od srdca, s chybami a po totálnom vyhorení, čo sa týka písania…)

Pekný večer všetkým, mám vás rada a dúfam, že budete kráčať s vašim vnútorným hlasom, a nie s tým, čo by chceli ostatní. Váš naj kamarát je ten hlas..

signature

Komentáre

Komentáre